Mýty o Slovenskom štáte

Mýty o Slovenskom štáte

VZNIK ŠTÁTU BOL VÝSLEDKOM TÚŽBY PO SAMOSTATNOSTI

TVRDENIE: Slováci naplnili svoje stáročné túžby a po tisícročnom útlaku majú konečne vlastný štát.

REALITA:  Samostatnosť nebola počas dlhých stáročí, kedy boli Slováci súčasťou uhorskej monarchie, významnou spoločenskou témou, keďže spoločnosť bola usporiadaná na stavovskom (od kráľa a vysokej šľachty až po nevoľníctvo, teda otrokov) a nie národnom princípe, a úradným jazykom dlho nebola maďarčina, ale latinčina. Dokonca aj v 19. storočí, ktoré prinieslo národné obrodenie a prvé hlasy po osamostatnení, sa slovenská politická reprezentácia usilovala v prvom rade o lepšie postavenie Slovákov v rámci Uhorska, prípadne o vytvorenie spoločného štátneho zväzku Čiech, Moravy a Slovenska, jej časť neskôr snívala o panslovanskom spojení s Ruskom. Túžba po samostatnom slovenskom štáte sa masovo neobjavila dokonca ani medzi dvoma vojnami. Najmä HSĽS síce Čechom vyčítala veľa vecí a usilovala sa o autonómiu, nie však o osamostatnenie. Hoci v deň vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 síce Jozef Tiso hovoril o odvekej túžbe po samostatnosti, už v novembri 1942 pred spolustraníkmi povedal: „Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia. Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti vždy len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali.“ Samostatná republika bola Slovákom v skutočnosti nanútená Hitlerom a Tiso nemal na výber, len ju založiť.

SLOVENSKÝ ŠTÁT BOL POMERNE DEMOKRATICKÝ

TVRDENIE: Režim Slovenského štátu bol pomerne demokratický, občania svojich zástupcov volili v parlamentných voľbách.

REALITA: Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) po Mníchovskom diktáte vyhlásila 6. októbra 1938 za účasti predstaviteľov ďalších strán autonómiu Slovenska. Ešte pred rozpadom Československa však zakázala alebo si podmanila všetky politické strany s výnimkou menšinových Deutsche Partei (DP) a Magyar Párt, ako aj ich odbory, organizácie, spolky či opozičnú tlač. Vo voľbách v decembri 1938 už mohli občania voliť iba jednotnú kandidátku, parlament však postupne stratil väčšinu právomocí a o dianí v štáte rozhodovala svojimi nariadeniami vláda. Významní predstavitelia ostatných strán, vrátane posledného predsedu SNS Jána Paulínyho-Tótha, boli po vzniku Slovenského štátu nútení odísť do exilu. HSĽS si nechala v ústave zakotviť svoju vedúcu úlohu a tiež zavedenie stavovského štátu: Občania boli povinne zaradení do stavu poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, stavu peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní alebo stavu verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Funkcie v rámci jednotlivých stavov mohli zastávať iba organizovaní príslušníci politickej strany, čím bola potlačená možnosť záujmovej samosprávy. Manželka a rodinní príslušníci boli automaticky začlenení do rovnakého stavu ako otec rodiny. V Ilave vznikol koncentračný tábor pre odporcov režimu, v ktorom mohli skončiť režimu nepohodlné osoby aj bez rozhodnutia súdu. Na smrť bez súdneho rozhodnutia poslal tento zločinecký režim desaťtisíce vlastných občanov a Pohotovostné oddiely HG (POHG) sa počas Slovenského národného povstania (SNP) zúčastňovali aj na akciách proti civilnému obyvateľstvu.

JOZEF TISO BOL ZÁCHRANCOM ŽIDOV

TVRDENIE: Slovenskí politici nevedeli o masovom vyvražďovaní, prípadne ich k všetkým zverstvám donútili Nemci. Prezident Jozef Tiso osobne zachránil až 35-tisíc Židov pred tým najhorším udeľovaním výnimiek.

REALITA: Neexistuje síce dôkaz, že by o vraždení Židov predstavitelia štátu vedeli vopred, ale faktom je, že opakovane ignorovali napríklad varovania z Vatikánu. Navyše, od roku 1944 o osude deportovaných Židov vedel celý svet na základe správy dvoch slovenských Židov, Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorí utiekli z koncentračného tábora Osvienčim. Navyše, zločiny boli na Židoch páchané aj priamo na slovenskom území, vrátane odobratia ich občianskych, ľudských a majetkových práv. Slovenský židovský kódex, prijatý 9. septembra 1941, bol aj podľa samotných predstaviteľov Slovenského štátu, jedným z najtvrdších podobných zákonov v Európe. V roku 1942 bolo na jeho základe deportovaných skoro 58 tisíc slovenských Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto ľudí (ďalších 13500 Židov bolo deportovaných a zhruba 1000 zavraždených na území Slovenska po okupácii Nemeckom v rokoch 1944 až 1945). Trestaní zavlečením do koncetračných táborov boli okrem Židov aj „árijskí“ Slováci, ktorí sa im snažili pomáhať, ukrývali ich, alebo ich režim považoval za politicky rizikových. Seriózni historici tvrdia, že Tiso v skutočnosti slovenským Židom udelil osemsto až tisíc výnimiek (vzťahovali sa aj na rodinných príslušníkov, preto pomohli viacerým ľuďom). Tisov úrad však dostal až 20-tisíc žiadostí o výnimky. Drvivú väčšinu odmietol, ďalšie našťastie vydávali iné štátne inštitúcie. Okrem toho, výnimky neboli udeľované z humanitárnych dôvodov: Ak by neskúseným arizátorom židovských podnikov pôvodná pomocná sila nepomohla udržať výrobu v chode, viaceré sektory národného hospodárstva, vrátane zdravotníctva a farmácie, by skolabovali. A keby aj Tiso naozaj zachraňoval Židov nezištne, tak jedine sám pred sebou. Bol to on, kto svojimi prejavmi a autoritou vytvoril atmosféru, ktorá k deportáciám a vyvraždeniu slovenských Židov viedla: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zabaviť svojho večného nepriateľa, Židia? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. … Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili v čas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, shoď, zbav sa svojho škodcu!

SLOVENSKÝ ŠTÁT BOL HOSPODÁRSKYM ZÁZRAKOM

TVRDENIE: Za Slovenského štátu sa nežilo zle, hospodárstvo napredovalo. Na rozdiel od ostatných štátov vo vojnou rozorvanej Európe sme nezažili hospodársku katastrofu.

REALITA: Slovenské hospodárstvo beztrestne v pokojnom zázemí pomáhalo Hitlerovi viesť vojnu a tým devastovať zvyšok Európy až do leta 1944. Nemecko odoberalo výrobky slovenských zbrojoviek, ktoré boli v plnej miere podriadené Hitlerovým vojnovým plánom, dodávali sme mu aj nerastné suroviny a potraviny. Spočiatku sa mu vďaka tomu darilo lepšie než v mnohých európskych krajinách, ktoré boli buď okupované alebo omnoho viac zasiahnuté bojmi. Nemci však platili čoraz horšie a na konci vojny dosiahol ich dlh za tovary, ktoré dostali, ale nikdy nezaplatili, vyše sedem miliárd vtedajších korún. Nehovoriac o tom, že v nemeckých zbrojárskych podnikoch otrocky pracovali deportovaní občania Slovenska, vrátane žien a detí. Nezamestnanosť na Slovensku bola znižovaná aj za cenu vyháňania Čechov a arizácií cudzieho majetku. Tie ale ekonomike veľmi nepomohli, funkčné firmy sa po nej často dostali do rúk neschopných nových majiteľov. Navyše, Slovenský štát dokonca platil nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek za každého deportovaného Žida. Najmä od júna 1941 začali chýbať bežné tovary. V nasledujúcom mesiaci sa zrútil trh s múkou, neustále problémy boli s prístupom k tukom. Ceny na čiernom trhu vyleteli hore. Aby sa vláda vyhla zavedeniu prídelového systému, zaviedla takzvané odberné knižky. Od marca 1939 do konca decembra 1943 stúpla hodnota peňazí v hotovosti v obehu z vyše jeden a pol miliardy na takmer štyri. Od januára 1944 do konca vojny potom až na 11, 5 miliardy. Vnútorný dlh vojnového štátu počas vojny stúpol z 32 miliónov na 14,4 miliardy korún. Sen o hospodárskom zázraku sa rozplynul.

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE BOLO ZRADOU

TVRDENIE: Povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa, ale jeho zradou. Bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov, niekoľkých fanatických komunistov a neškrupulóznych oportunistov, kvôli ktorým Slováci o svoju samostatnosť nakoniec prišli.

REALITA: Domáci a zahraničný odboj, ako aj Slovenské národné povstanie (SNP) ako jeho záverečná fáza, mohli byť „zradou“ iba tej časti národa, ktorá ťažila z rozbujnelej korupcie, kradnutia majetku občanov židovského pôvodu, prenasledovania politických oponentov a vyvezenia desaťtisícov ľudí na smrť vo vyhladzovacích táboroch. Bez povstania by boli Slováci po vojne považovaní za Hitlerovych fašistických spojencov a pri rokovaniach o budúcom usporiadaní Európy považovaní za porazených, a Slovensko by bolo tak či onak pripojené napäť k Československu. Povstanie nebolo ani komunistickým prevratom, hoci komunisti boli najmä v prvej polovici vojny zďaleka najaktívnejšími odbojármi. Vojenskú časť SNP v skutočnosti pripravovali a riadili slovenskí dôstojníci napojení na exilovú vládu v Londýne. Radoví vojaci slovenskej armády tvorili jadro povstaleckej armády, nie partizáni prepojení s komunistami. Hospodárske prípravy na Povstanie zas riadili národohospodári Imrich KarvašPeter Zaťko. Prvý z nich po vojne odmietol spolupracovať s komunistami a v 50. rokoch sa sám stal obeťou politických procesov. Zločiny proti ľudskosti, ktoré páchali počas povstania fašistické okupačné sily a ich slovenskí prisluhovači najmä z radov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweis aj na civilnom obyvateľstve zahŕňajú vraždy 3956 osôb (väčšinou utýraných, umučených a popravených mužov, žien a detí na strednom Slovensku), ktorých život skončil v jednom z 186 masových hrobov. Slovenskí vojaci sa dopúšťali vojnových zločinov doma aj v zahraničí. Hoci v zahraničí je známejšie Varšavské povstanie, SNP bolo najväčším masovým vystúpením celoštátneho charakteru proti nacizmu počas II. svetovej vojny.

Tento text je rozšírením a prepracovaním pôvodného článku Romana Pataja uverejneného v Denníku N.