MÝTUS OSLOBODENIA: Sovietizácia strednej a juhovýchodnej Európy (časť 1.)

MÝTUS OSLOBODENIA: Sovietizácia strednej a juhovýchodnej Európy (časť 1.)

Po skončení II. svetovej vojny bol európsky kontinent rozdelený „železnou oponou“ a vtedajšie Československo sa ako satelit Moskvy stalo na viac ako štyri desaťročia súčasťou tzv. východného bloku. Sovietsky zväz a domáci komunisti to prezentovali ako výsledok osloboditeľskej misie Červenej armády a budovali na tom svoju vnútropolitickú aj medzinárodnú legitimitu. Išlo však o jednostranný a účelový naratív, ktorý zahmlieval podstatu procesov prebiehajúcich v druhej polovici 40-tych rokov vo všetkých krajinách nášho regiónu. Nasledujúce riadky s oporou na historické fakty načrtávajú príčiny a priebeh sovietizácie strednej a juhovýchodnej Európy.

Sovietska militarizácia a expanzia

Moskva sa od konca 20-tych rokov minulého storočia začala intenzívne pripravovať na novú svetovú vojnu, ktorá podľa komunistických ideológov bola nevyhnutným predpokladom novej revolúcie. Prvá svetová vojna viedla k víťazstvu revolúcie iba v jednej krajine a podľa marxisticko-leninskej teórie bola potrebná ďalšia svetová vojna, ktorá by viedla k víťazstvu revolúcie v ďalších krajinách. Renomovaný ruský historik V. Nevežin vo svojej fundamentálnej práci venovanej sovietskym vojnovým prípravám uvádza: „Leninova myšlienka o nevyhnutnosti prechodu od obrany k útoku sa zodpovedajúcim spôsobom využívala ideológmi boľševickej strany, predstaviteľmi Kominterny ako aj poprednými vojenskými veliteľmi… Mierová cesta k svetovej revolúcii nebola preferovaná a nedošlo k odklonu od revolučných hesiel. Aktuálne obdobie (20-tych a 30-tych rokov) bolo vnímané ako prechodné, počas ktorého bolo potrebné pripraviť sa na nový ozbrojený konflikt. Lenin a neskôr boľševické vedenie sa dívali na útočnú vojnu z triednych pozícií. Svoju pozornosť sústreďovali na tézu, že v budúcnosti nevyhnutne dôjde k ozbrojenej konfrontácii s kapitalistickým obkľúčením. Táto vojna mohla začať nielen nepriateľským útokom, ale pri vhodných podmienkach aj z iniciatívy Sovietskeho zväzu“.

Sovietsky vodca J. V. Stalin v súlade s vyššie uvedenými ideologickými východiskami začal od prelomu rokov 1927/1928 transformovať svoju krajinu na vojensko-hospodársku základňu pre ďalšiu expanziu komunizmu vo svete. Na základe I. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva bola pod heslom tzv. „Veľkého prelomu“ zavedená plánovaná ekonomika a zahájená rýchla vojenská industrializácia. Moskva šesť rokov pred príchodom A. Hitlera k moci a osem rokov pred začiatkom remilitarizácie Nemecka naštartovala preteky v zbrojení, ktoré nemali v dovtedajšej histórii obdobu. Sovietsky zväz sa vďaka tomu ešte pred vznikom nacistickej hrozby stal jednou z troch vojensky najsilnejších mocností vtedajšieho sveta popri Veľkej Británii a Francúzsku. 

Intenzívny rozvoj sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu a masívne vyzbrojovanie Robotnícko-roľníckej červenej armády pokračovali s narastajúcim tempom aj počas II. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva. Sovietsky zväz v rokoch 1933 – 1937 vyrobil 24.148 delostreleckých systémov, 19.206 vojenských lietadiel a 16.284 tankov. Kvalitou delostrelectva a tankov bola Červená armáda svetovou špičkou, v letectve si udržiavala porovnateľnú úroveň s inými veľmocami. Z kvantitatívneho hľadiska sa Sovietsky zväz stal najvyzbrojenejšou krajinou sveta, ktorá mala dvakrát viac tankov a rovnaký počet lietadiel ako všetky ostatné veľmoci dohromady. Tieto skutočnosti sovietska historiografia v minulosti cielene zahmlievala. Účelovo zdôrazňovala iba nacistické zbrojenie, ktoré však začalo až v roku 1935 a do leta 1939 vybavilo nemeckú armádu len 3.419 tankami a 4.288 vojenskými lietadlami.

Extrémne rýchla vojenská industrializácia a na mierové časy bezprecedentne rozsiahle zbrojenie boli vykúpené masovými obeťami na životoch domáceho obyvateľstva. V rokoch 1932/1933 došlo v Sovietskom zväz k druhému hladomoru, ktorý si vyžiadal životy 7 až 9 miliónov ľudí (prvý hladomor v rokoch 1921/1922 spôsobil približne 5 miliónov mŕtvych). Druhý hladomor si percentuálne najviac obetí vyžiadal v Kazachstane (zomrelo cca 22% populácie) a na Ukrajine (zomrelo cca 13% populácie). Ďalších 0,6 milióna obyvateľov zomrelo v koncentračných táboroch GULAGu a vo vyhnanstve. Represie proti „triednym nepriateľom“ pokračovali počas celých 30-tych rokov a vyvrcholili v rokoch 1937/1938.  V rámci tzv. „Veľkej čistky“ bolo zatknutých 1,7 milióna ľudí, z ktorých 0,7 milióna bolo popravených. V roku 1939 sa v koncentračných táboroch „súostrovia“ GULAG nachádzalo 1.672.438 „nepriateľov pracujúceho ľudu“. 

Stalinská militarizácia Sovietskeho zväzu a likvidácia reálnych aj potenciálnych oponentov komunistického režimu prebiehali paralelne s politickými prípravami na novú svetovú vojnu. Moskva pozorne sledovala vznik medzinárodnej krízy v Európe, ktorú spôsobila snaha Berlína o revíziu výsledkov I. svetovej vojny a získanie dominancie na kontinente. V marci 1939 nacistický vodca A. Hitler porušil záväzky vyplývajúce z Mníchovskej dohody a rozbil Československo. Veľká Británia a Francúzsko reagovali poskytnutím bezpečnostných garancií Poľsku, Rumunsku a Grécku. Sovietske politické vedenie vo svojej oficiálnej propagande vyzývalo na mier a odsudzovalo rast napätia v Európe, ale v skutočnosti privítalo konfrontáciu západných mocností s Nemeckom. Svojou ideologickou optikou to vnímalo ako konflikt vnútri „kapitalistického tábora“, ktorý v prípade vypuknutia vojny citeľne oslabí všetky zúčastnené strany a vytvorí vhodné podmienky pre následný zásah Moskvy, ktorá na bodákoch Červenej armády „revolučne rozšíri komunizmus“. 

V priebehu jari a leta 1939 sa Sovietsky zväz stal jazýčkom na veľmocenských váhach v Európe, o spoluprácu s ktorým mali záujem ako Londýn s Parížom, tak aj Berlín. Pre sovietskeho vodcu J. V. Stalina to znamenalo medzinárodnú akceptáciu jeho režimu, ktorý bol predtým vo veľkej miere izolovaný a považovaný za latentnú hrozbu. Komunistické hnutie bolo vo vtedajšej dobe kvôli svojej radikálnej ideológii, agresívnej politike a teroru voči domácemu obyvateľstvu vnímané rovnako ako v súčasnosti vnímame extrémistov z Talibanu alebo Islamského štátu. Avšak akútna hrozba zo strany veľmi podobného nacistického hnutia, ktoré ovládlo Nemecko, prinútila západné mocnosti lavírovať medzi dvoma diktatúrami. Vzniknutá situácia dala sovietskemu vedeniu do rúk politické tromfy, ktoré využilo v auguste 1939, kedy v Moskve viedlo rokovania ako s britsko-francúzskou vojenskou delegáciou tak aj s nemeckým ministrom zahraničných vecí.  

V súlade so svojou stratégiou, ktorou bolo vyprovokovanie vojny „vnútri kapitalistického tábora“, dal J. V. Stalin prednosť ponuke na spoluprácu od A. Hitlera. Šéfovia diplomacie dvoch totalitných mocností podpísali v Moskve dohodu o neútočení aj s tajným dodatočným protokolom o rozdelení Európy na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Uvedená dohoda vstúpila do histórie ako Pakt Molotov-Ribbentrop a viedla k rozpútaniu II. svetovej vojny. Berlín a Moskva v rokoch 1939 – 1940 obsadili vymedzené sféry vplyvu a stali sa dominantnými mocnosťami na kontinente. Hlavným cieľom ich vodcov však bolo ovládnutie celej Európy, čo spolu s ideologickými rozdielmi nasmerovalo Nemecko a  Sovietsky zväz do vzájomnej konfrontácie. V novembri 1940 sovietsky premiér a ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov navštívil Berlín, kde rokoval s nacistickým vodcom A. Hitlerom, avšak na rozdiel od augusta 1939 sa nepodarilo dosiahnuť žiadnu dohodu. Súperenie dvoch totalitných mocností o hegemóniu v Európe vyústilo do ozbrojeného konfliktu, ktorý začal v júni 1941 nemeckým útokom na Sovietsky zväz.    

 

Kolóna športového zväzu „Snajper“ na prehliadke v Moskve v roku 1938. Na transparente je heslo „Mládež k delostrelectvu“ a v pozadí nápis „Plamenný pozdrav najlepšiemu priateľovi telocvikárov súdruhovi Stalinovi“

Prehliadka jednotiek Robotnícko-roľníckej Červenej armády v Moskve v 30-tych rokoch

Sovietski vojaci počas „sviatku práce“ 1. mája 1938 na Červenom námestí v Moskve

Premiér a ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov podpisuje 23. augusta 1939 v Moskve sovietsko-nemeckú dohodu o neútočení s tajným dodatočným protokolom o rozdelení Európy na komunistickú a nacistickú sféru vplyvu

Sovietsky vodca J. V. Stalin a minister zahraničných vecí nacistického Nemecka J. von Ribbentrop 28. septembra 1939 v Kremli po podpise dohody o hranici a priateľstve

Stretnutie sovietskych a nemeckých vojakov počas spoločnej agresie proti Poľsku v septembri 1939

Sovietski a nemeckí dôstojníci pri demarkácii novej hranice na území okupovaného Poľska v októbri 1939

Vynútená zmena taktiky 

Séria ťažkých porážok v prvých mesiacoch sovietsko-nemeckej vojny prinútila Moskvu uchádzať sa o podporu Západných mocností, spoluprácu s ktorými v roku 1939 odmietla. Komunistický diktátor J. V. Stalin sa v septembri 1941 pripojil k Atlantickej charte, ktorú pôvodne podpísali americký prezident F. D. Roosevelt a britský premiér W. Churchill, vďaka čomu sa začala formovať antihitlerovská koalícia. V dôsledku toho však Sovietsky zväz musel oficiálne prijať aj také politické záväzky ako vzdanie sa územných nárokov a svojvoľnej zmeny hraníc, rešpektovanie vnútroštátneho usporiadania jednotlivých krajín, podpora voľného obchodu a individuálnych slobôd. Uvedené záväzky boli v príkrom rozpore s vojnovými cieľmi Moskvy rozšíriť komunizmus a sovietsku sféru vplyvu, ktoré sa J. V. Stalin snažil naďalej realizovať. Na rozdiel od predchádzajúcej spolupráce s nacistickým vodcom A. Hitlerom, s ktorým si priamo rozdelil Európu, v prípade Západných mocností musel postupovať skryte a svoje reálne ciele zahmlieval. 

Do politického uvažovania sovietskeho vodcu dávajú nahliadnuť memoáre juhoslovanského komunistu M. Djilasa, ktorý po osobnom stretnutí s J. V. Stalinom zaznamenal jeho slová: „táto vojna sa odlišuje od všetkých predchádzajúcich – kto obsadí územie ten na ňom ustanoví svoj vlastný spoločenský poriadok. Každý vytvorí svoj politický systém tam, kam vojde jeho armáda. Inak to byť ani nemôže“. Na sklonku života tieto ciele priznal aj jeden zo Stalinových najbližších spolupracovníkov V. M. Molotov, ktorý konštatoval: „museli sme upevniť to, čo sme obsadili. Z časti Nemecka sme spravili svoje socialistické Nemecko a spraviť poriadok sme museli aj v Československu, Poľsku, Maďarsku či Juhoslávii. V týchto krajinách situácia nebola pevná a my sme museli potláčať kapitalistické zriadenie“. 

Medzinárodne známy ruský historik A. B. Zubov o reálnych sovietskych vojnových cieľoch napísal: „Stalin opovrhoval Atlantickou chartou a snažil sa realizovať staré snaženie moskovských komunistov boľševizovať Európu a zavŕšiť to, čo sa za dvadsať päť rokov nepodarilo dosiahnuť Komunistickej internacionále. Počas vojny Stalin intenzívne pracoval nad rozvojom novej taktiky svetového komunistického hnutia. Pokúšal sa oklamať liberálny Západ a presvedčiť predstaviteľov demokratických štátov, že komunistické strany v jednotlivých európskych krajinách sa vzdali boja za socializmus a namiesto toho sa snažia o vybudovanie humánnych režimov označených ako „ľudová demokracia“…  Nová stalinská taktika mala za úlohu uľahčiť komunistom uchopenie moci v ich materských krajinách po porážke nacizmu. Komunisti sa prezentovali ako národné „demokratické“ strany, vďaka čomu mali oveľa viac šancí presadiť svoju hegemóniu nad širokou koalíciou antihitlerovských politických síl. Stalin sa vo svojich zákulisných kalkuláciách nikdy nevzdal strategických cieľov komunistického hnutia, ktoré boli zamerané na získanie nadvlády vo svete. Dokázal však šikovne manévrovať a v záujme oklamania kapitalistov dokonca formálne rozpustil aj Komunistickú internacionálu“. 

Podobným spôsobom opisuje reálne vojnové ciele sovietskeho vodcu J. V. Stalina aj ruská špecialistka na históriu Československa V. V. Marina: “globálny strategický cieľ rozšírenia socialistického systému sovietskeho typu do celého sveta a idea svetovej socialistickej revolúcie neboli pochované. Ich realizácia však bola zamýšľaná v inej forme, inými metódami a iným tempom, ktoré diktovala nová medzinárodná situácia.  Výrazy ako „sovietizácia“, “boľševizácia”, „socialistická revolúcia“ či „diktatúra proletariátu“ zmizli z oficiálneho slovníka sovietskych vodcov a tlače… Ako nepodložené sa odmietali zahraničné špekulácie, že ZSSR sa snaží o sovietizáciu tých krajín, na územie ktorých vstúpila Červená armáda“.

Sovietska opatrnosť vyplývala z potreby udržať korektné vzťahy so Západnými spojencami, ktorí očakávali, že J. V. Stalin bude rešpektovať politické záväzky vyplývajúce z jeho pripojenia sa k Atlantickej charte. Anglo-americké demokracie a sovietsku totalitnú diktatúru spájal záujem na víťazstve antihitlerovskej koalície, ktoré boli schopní dosiahnuť iba spoločným úsilím. Nacistické Nemecko sa po svojich úspechoch v rokoch 1939 – 1941 a ovládnutí väčšiny Európy stalo natoľko ťažkým protivníkom, že ani západné mocnosti ani Sovietsky zväz ho neboli schopní poraziť výlučne vlastnými silami. Moskva nechcela ohroziť spojenectvo s USA a Veľkou Britániou a preto maskovala svoje reálne ciele týkajúce sa expanzie komunizmu a skryte pracovala na rozšírení sovietskej sféry vplyvu.  

Americký prezident F. D. Roosevelt a britský premiér W. Churchill po podpise Atlantickej charty v auguste 1941 na palube bitevnej lode HMS Prince of Wales pri pobreží Kanady

Prvá delegácia Západných spojencov po prílete do Moskvy v septembri 1941. Zľava doprava: vedúci britskej časti delegácie W. Beaverbrook (minister zásobovania), vedúci americkej časti delegácie W. A. Harriman (špeciálny poverenec prezidenta USA pre Európu), sovietsky veľvyslanec v USA K. A. Umanskyj a prvý námestník ľudového komisára zahraničných vecí A. J. Vyšinskyj (v rokoch 1935 – 1939 generálny prokurátor Sovietskeho zväzu a organizátor zinscenovaných súdnych procesov počas stalinských čistiek) 

W. Beaverbrook a W. A. Harriman so sovietskym ľudovým komisárom zahraničných vecí V. M. Molotovom počas rokovaní v Moskve v septembri 1941

Komunistická piata kolóna

V priebehu roku 1943 došlo k zásadnej zmene vojnovej situácie. Západní spojenci na jar 1943 získali kontrolu nad severnou Afrikou a zvíťazili v bitke o Atlantik. Následne sa v lete 1943 vylodili na juhu Talianska a Sovietsky zväz v rovnakom čase zvíťazil v  bitke pri Kursku a Oriole, vďaka čomu  strategická iniciatíva na východnom fronte prešla do rúk Červenej armády. Zmena situácie na bojiskách mala aj svoje politické dôsledky a sovietsky vodca J. V. Stalin symbolicky na 26. výročie komunistického prevratu v Rusku 7. novembra 1943 deklaroval svoje oficiálne ciele týkajúce sa povojnového usporiadania Európy. Podporil obnovenie štátnosti krajín okupovaných nacistickým Nemeckom a krajinám, do ktorých vstúpi Červená armáda formálne garantoval slobodu pri riešení otázky ich vnútroštátneho usporiadania. Ani slovom sa nezmienil o svojich reálnych cieľoch, čo bolo pochopiteľné v predvečer prvej konferencie lídrov antihitlerovskej koalície, ktorá sa konala v Teheráne na konci novembra 1943. 

Počas rokovaní s americkým prezidentom F. D. Rooseveltom a britským premiérom W. Churchillom sovietsky vodca deklaroval, že Moskva nemá záujem pripojiť žiadnu krajinu nad rámec svojich hraníc z júna 1941. Zároveň však požadoval akceptovanie územných ziskov, ktoré Sovietsky zväz nadobudol počas spolupráce s nacistickým Nemeckom v rokoch 1939 – 1940: východná polovica Poľska, juhovýchod Fínska, severovýchod Rumunska a tri pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko. J. V. Stalin na Teheránskej konferencie taktiež formálne potvrdil svoje politické záväzky vyplývajúce z pristúpenia k Atlantickej charte, čím utlmil ostražitosť Západných spojencov ohľadom hrozby sovietizácie krajín strednej a juhovýchodnej Európy. 

V tomto čase však už v Moskve prebiehali prípravy na využitie postupu Červenej armády za pôvodné hranice ZSSR a rozšírenie sovietskej sféry vplyvu. Námestník ľudového komisára zahraničných vecí I. M. Majskyj v januári 1944 v memorande adresovanom J. V. Stalinovi a najvyššiemu straníckemu vedeniu napísal: „štátna organizácia v uvedených krajinách regiónu má byť založená na ideách ľudového frontu. Nemali by sme váhať, či použiť tento typ zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, pretože  vytvorenie takýchto vlád je jednou z hlavných záruk trvalého mieru“. I. M. Majskyj zároveň upozornil na riziká tejto politiky vo vzťahu k anglo-americkým spojencom: „predčasné revolúcie môžu vyprovokovať eskaláciu napätia vo vzťahoch so Západom“. K uvedenému varovaniu sa pripojil aj sovietsky veľvyslanec v USA A. Gromyko, ktorý v júli 1944 vo svojej správe upozorňoval, že „je potrebné očakávať odpor  americkej vlády voči sociálnym zmenám a nastoleniu režimov sovietskeho typu v krajinách stredovýchodnej Európy“

Sovietsky zväz na realizáciu týchto zámerov disponoval popri Červenej armáde a bezpečnostno-represívnych zložkách NKVD, NKGB a SMERŠ aj centralizovanou sieťou komunistických strán pôsobiacich v jednotlivých krajinách. Z organizačného hľadiska išlo o národné sekcie Komunistickej internacionály, ktorá bola od svojho vzniku v roku 1919 riadená a financovaná Moskvou. Prostredníctvom Kominterny a domácich komunistov Sovietsky zväz počas 20-tych a 30-tych rokov intenzívne zasahoval do vnútorných záležitostí ich materských štátov a Kominternu využíval ako jeden z kľúčových nástrojov svojej mocenskej politiky. Sovietsky vodca J. V. Stalin v záujme zahmlievania svojich reálnych cieľov Kominternu v máji 1943 formálne rozpustil a demonštroval to ako gesto „dobrej vôle“ vo vzťahu k Západným spojencom. V skutočnosti však riadenie zahraničných komunistických strán prešlo na Ústredný výbor Všezväzovej komunistickej strany boľševikov. 

Politbyro hneď v júni 1943 prísne tajným nariadením sformovalo Oddelenie medzinárodných informácií ÚV VKS(b), ktoré tvorili pôvodní pracovníci Kominterny. Politickú kontinuitu potvrdilo aj menovanie dlhoročného generálneho tajomníka Kominterny G. Dimitrova na čelo novovytvoreného oddelenia. Český historik V. Smetana na margo tohto triku uviedol: „mechanizmus Kominterny bol vo svojej novej podobe ešte viac naviazaný na sovietske vedenie ako pred jej formálnym rozpustením. Teraz sa stal priamou súčasťou sovietskeho straníckeho aparátu. Naďalej pokračovalo riadenie medzinárodného komunistického hnutia s prioritným dohľadom nad komunistickými stranami vo východnej Európe. Oddelenie medzinárodných informácií odovzdávalo smernice sovietskeho vedenia a direktívy k aktuálnym politickým otázkam. Odovzdávalo ich predstaviteľom komunistických strán v moskovskom exile ako aj rádiotelegraficky či kuriérmi aj priamo straníckym orgánom vo východoeurópskych krajinách“

Ruský historik A. B. Zubov sovietsku taktiku zameranú na skryté presadenie svojich vojnových cieľov priblížil nasledujúcim spôsobom: „rozpustenie Kominterny v roku 1943 a ohlásenie „národných ciest“ k vybudovaniu socializmu bolo úspešným dezinformačným krokom. Zahraničným komunistom sa tak ľahšie tvrdilo, že nie sú predĺženou rukou Moskvy a naopak predstavujú národné záujmy širokých pracujúcich más vo svojich krajinách… Anglo-američania sa snažili odvrátiť sovietizáciu východnej Európy a predložili (na Jaltskej konferencii vo februári 1945) návrh Deklarácie o oslobodenej Európe. V dokumente sa veľká trojka krajín antihitlerovskej koalície mala prihlásiť k princípom demokratického sebaurčenia oslobodených európskych národov. Zároveň deklarácia predpokladala vytvorenie mechanizmu spojeneckej kontroly za jej plnením.  Molotov však tento mechanizmus označil za „zasahovanie do vnútorných záležitostí európskych krajín“ a Stalinovi odporučil odmietnuť podpísanie uvedenej deklarácie. Ten však konštatoval, že sovietska strana môže dokument po prijatí dodržiavať po svojom a všetko bude závisieť od pomeru síl. Molotov na základe Stalinovho pokynu presadil pozmenenie bodu o spojeneckom kontrolnom mechanizme na bezzubý konzultačný mechanizmus… Stalin sľúbil, že v Československu, Maďarsku, Poľsku a balkánskych krajinách s výnimkou Grécka bude fungovať ľudovodemokratický režim“.

Rétorické prihlasovanie sa k záväzkom vyplývajúcim z Atlantickej charty a formálne podpísanie Deklarácie o oslobodenej Európe slúžilo na politické zavádzanie USA a Veľkej Británie. Sovietsky vodca J. V. Stalin ich lídrov na konferencii v Jalte presviedčal, že Moskva bude rešpektovať vnútroštátne usporiadanie krajín strednej a juhovýchodnej Európy, avšak pod zásterkou tzv. ľudovodemokratických režimov pripravoval uchopenie moci tamojšími komunistami. Základným predpokladom pre realizáciu tohto plánu bol prienik Červenej armády do regiónu a vytlačenie nacistického Nemecka, čo sa udialo v záverečnej fáze II. svetovej vojny.  S výnimkou Československa a Juhoslávie ostal Sovietsky zväz v týchto krajinách vojensky prítomný aj po skončení bojov a jeho bezpečnostno-represívne orgány aktívne pomáhali miestnym komunistickým stranám. Vďaka tomu sa vytvorili podmienky na sovietizáciu jednotlivých štátov a ich začlenenie do sféry vplyvu Moskvy. Český historik V. Smetana v tejto súvislosti napísal: „v rokoch 1944-1945, keď Červená armáda obsadzovala východnú Európu, sa smernice a direktívy (Moskvy) sústreďovali predovšetkým na otázky charakteru vládnej moci, ktorú mali komunistické strany v jednotlivých krajinách vytvárať, alebo spoluvytvárať. Týkali sa taktiež vzťahov s ďalšími tamojšími politickými silami ako aj metód upevňovania komunistických pozícií. 

…Oddelenie medzinárodných informácií ÚV VKS(b) naďalej  plnilo úlohu faktického kontrolóra komunistických strán, keď rádiotelegrafickou cestou vyžadovalo hlásenia o ich činnosti a iniciovalo pravidelné cesty ich predstaviteľov do Moskvy, kde mali o dianí vo svojich krajinách informovať  Dimitrova a v prípade vážnej politickej potreby tiež Molotova či samotného Stalina. Pri týchto cestách fakticky skladali účty z plnenia troch základných úloh: 1.) nastoľovanie postupnými krokmi komunistickej moci v krajinách východnej Európy a presadzovanie línie, ktorá zodpovedala aktuálnym potrebám Kremľa, 2.) zaisťovanie takej zahraničnej politiky krajín „ľudovej demokracie“, ktorá najmä vo vzťahu k Západným mocnostiam zodpovedala sovietskym plánom, 3.) plnenie sovietskych pokynov vo vzťahu k iným krajinám „ľudovej demokracie“, pretože Moskva sa už na konci vojny postavila do roly koordinátora a arbitra. Výsledkom bola lúčovitá štruktúra vznikajúceho sovietskeho bloku, do ktorého formovania sa bezprostredne po oslobodení aktívne zapojil taktiež rozsiahly systém sovietskych štátnych zložiek  – vojenských, diplomatických, hospodárskych a ideologických, ako aj sovietskych spravodajských a represívnych orgánov“.

Lídri antihitlerovskej koalície J. V. Stalin, F. D. Roosevelt a W. Churchill počas konferencie v Teheráne v novembri 1943. Za nimi stoja zľava doprava: špeciálny predstaviteľ prezidenta USA H. Hopkins, sovietsky ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov a britský minister zahraničných vecí A. Eden

Moskovský VII. kongres Kominterny v roku 1935. Na transparentoch nápis v rôznych jazykoch: „Nech žije veľká a neporaziteľná vlajka Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina“ 

Sekretariát Výkonného výboru Kominterny na začiatku II. svetovej vojny. Zľava doprava: P. Togliatti (vodca talianskych komunistov), D. Z. Manuiľskyj (sovietsky člen vedenia Kominterny od roku 1924), K. Gottwald (vodca československých komunistov a povojnový premiér a prezident Československa), G. Dimitrov (bulharský komunista a vedúci Kominterny, povojnový premiér Bulharska), O. Kuusinen (fínsky člen vedenia Kominterny od roku 1921, počas sovietskej agresie proti Fínsku bol v rokoch 1939/1940 premiérom bábkovej vlády Fínskej demokratickej republiky) a F. Pieck (nemecký člen vedenia Kominterny a povojnový prezident Nemeckej demokratickej republiky) 

Zdroje:

KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999

SMETANA, V.: Ani vojna, ani mír – velmoci, Československo a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové a studené války, Lidové noviny, Praha 2016

TÁBORSKÝ, E.: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Mladá fronta, Praha 1993

ВОЛОБУЕВ, П. В. и колектив: Народная демократия: Миф или реальность – общественно-политические процессы в Восточной Европе  в 1944 – 1948 годах,  Наука, Москва 1993

ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов-на-Дону 2010

ЗУБОВ, А. Б.: История России ХХ век – Эпоха Сталинизма (1923-1953), Эксмо, Москва 2016

МАРЬИНА, В. В.: Советский Союз и чехо-словацкий вопрос во время Второй мировой войны. 1939–1945 гг., Индрик, Москва 2009 (книга 2)

НЕВЕЖИН, В. А.: Если завтра в поход – подготовка к войне и идеологическая пропаганда в 30-х и 40-х годах, Яуза – Эксмо, Москва 2007

НОСКОВА, А. Ф. и колектив: Москва и Восточная Европа  – становление политических режимов советского типа 1949 – 1953, Росспэн, Москва 2002

ПЕТРОВ, Н. В.: Сталин и органы МГБ в советизации стран Центральной и Восточной Европы. 1945-1953 гг, University of Amsterdam, 2008

ЧУЕВ, Ф.И.: Сто сорок бесед с Молотовым, Терра, Москва 1991