Po skončení II. svetovej vojny bol európsky kontinent rozdelený „železnou oponou“ a vtedajšie Československo sa ako satelit Moskvy stalo na viac ako štyri desaťročia súčasťou tzv. východného bloku. Sovietsky zväz a domáci komunisti to prezentovali ako výsledok osloboditeľskej misie Červenej armády a budovali na tom svoju vnútropolitickú aj medzinárodnú legitimitu. Išlo však o jednostranný a účelový naratív, ktorý zahmlieval podstatu procesov prebiehajúcich v druhej polovici 40-tych rokov vo všetkých krajinách nášho regiónu. Nasledujúce riadky s oporou na historické fakty načrtávajú príčiny a priebeh sovietizácie strednej a juhovýchodnej Európy .
Pod zásterkou „ľudovej demokracie“
Národné sekcie Kominterny pôsobiace v jednotlivých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy boli pred II. svetovou vojnou extrémistickými stranami, ktoré sa nachádzali buď v ilegalite, alebo na okraji politického spektra. V demokratickom Československu sa komunisti dve desaťročia zúčastňovali parlamentných volieb, na ktorých však dokázali získať iba 10 až 14% hlasov protestného elektorátu a predstavovali radikálnu opozíciu podrývajúcu ústavné zriadenie materského štátu. Počas spolupráce J. V. Stalina s A. Hitlerom v rokoch 1939 – 1940 miestne komunistické strany na pokyn Moskvy nevystupovali proti nacistickému Nemecku, čo sa zmenilo až po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny. Komunisti sa vo všetkých krajinách regiónu stali veľmi aktívnou časťou protinacistického odboja a získali značný politický kredit.
Po prieniku Červenej armády do strednej a juhovýchodnej Európy sa členovia miestnych komunistických strán stali oporou novovytváraných režimov, ktoré Moskva označovala ako „ľudové demokracie“. V prvom rade išlo o preverené nomenklatúrne kádre, ktoré pred II. svetovou vojnou boli riadené a platené Kominternou a v mnohých prípadoch mali napojenie na sovietske spravodajské služby. Ich relatívne nízky počet však nestačil na pokrytie personálnych potrieb, keďže komunisti sa postupne zmocňovali štátneho aparátu a do kľúčových pozícií dosadzovali svojich ľudí. Z tohto dôvodu sa ako kádrová rezerva začali využívať príslušníci partizánskych oddielov, ktoré počas vojny sformovali a viedli sovietski inštruktori. V týchto oddieloch sa paralelne vytvárali komunistické stranícke štruktúry, ktoré pomáhali pri výbere a preverovaní vhodných kandidátov. Po skončení vojny sa títo ľudia s bojovými skúsenosťami stali vítanou posilou miestnych komunistických strán, ktoré ich dosadzovali na kľúčové pozície najmä v bezpečnostných a policajných zložkách materských štátov.
Prepracované metódy, ktoré využívala Moskva na sovietizáciu regiónu, priblížil ruský historik A. B. Zubov: „tisícky sovietskych poradcov pracovali vo všetkých štruktúrach a na všetkých úrovniach štátneho aparátu, polície a armády krajín východnej Európy. Verbovali agentúrne siete v ich elitách aj spoločnostiach, ktoré sa postupom času stali nástrojom sovietskej kontroly nad týmito štátmi. Stovky presvedčených stalinistov poľského, českého, slovenského, maďarského, bulharského či rumunského pôvodu, ktorí žili v emigrácii v Moskve, sa vrátili do východnej Európy spolu so sovietskymi vojskami. S pomocou Červenej armády a sovietskej tajnej polície dochádzalo k vytesneniu a následnej likvidácii aktivistov nekomunistických strán, odborov a ďalších spoločenských organizácií“. K podobným záverom v rámci výskumu dospel aj ruský historik P. V. Volobujev, ktorý vo svojej monografii napísal: „Sovietsky zväz priamo ovplyvňoval vnútropolitické procesy v týchto štátoch prostredníctvom celého radu nástrojov: prítomnosť Červenej armády vo všetkých krajinách regiónu s výnimkou Albánska a Juhoslávie a od decembra 1945 aj s výnimkou Československa, fungovanie siete sovietskych vojenských komandatúr, rozhodujúca rola v spojeneckých kontrolných komisiách v Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku, využívanie systému politických, hospodárskych a vojenských poradcov, jadrom ktorých boli veľvyslanectvá a misie Sovietskeho zväzu, účasť operačných skupín NKVD v širokom spektre aktivít určených na „reguláciu“ spoločenského života“.
Veľmi dôležitú úlohu pri rozširovaní komunizmu a začleňovaní regiónu do sovietskej sféry vplyvu zohrávali bezpečnostno-represívne orgány Moskvy. Renomovaný ruský expert na túto problematiku N. V. Petrov vo svojej práci uvádza: „v záverečnej etape vojny spolu s Červenou armádou expandoval za hranice Sovietskeho zväzu aj jeho politický režim. V krajinách oslobodzovaných od hitlerovskej okupácie boli k moci dosadzované komunistické strany a nimi vedené politické bloky. Sovietske represívne orgány NKVD, NKGB a SMERŠ, ktoré sa pohybovali v tesnom závese za vojskami Červenej armády, mali za úlohu potlačiť akýkoľvek odpor voči novej vládnej moci dosadzovanej Kremľom. Vykonávali široké represie proti všetkým „neželaným elementom“ a použitie násilia pri zmene spoločenského zriadenia prebiehalo v plnom súlade s doktrínou a politickou praxou komunizmu“.
Proces sovietizácie krajín strednej a juhovýchodnej Európy začínal okamžite po prieniku Červenej armády a vytlačení nacistického Nemecka z regiónu v rokoch 1944/1945. Komunistický diktátor J. V. Stalin v tejto fáze ešte potreboval udržať korektné vzťahy so Západnými spojencami a preto sa celý proces snažil kamuflovať a dezinterpretovať. Pod propagandistickou zásterkou tzv. ľudovodemokratických režimov dochádzalo k vytváraniu vládnych koalícii, ktorým však dominovali miestne komunistické strany. Moskva v tomto období ešte tolerovala fungovanie vybraných nekomunistických strán, ktoré slúžili ako dymová clona a vytvárali ilúziu demokracie.
USA a Veľká Británia však od prelomu rokov 1945/1946 čím ďalej tým viac chápali, že Sovietsky zväz obchádza alebo ignoruje svoje politické záväzky a otvorene zasahuje do vnútropolitických záležitostí všetkých krajín, do ktorých vstúpila Červená armáda. V týchto štátoch dochádzalo k inscenovaniu „slobodných“ volieb a falšovaniu ich výsledkov a pod zámienkou prenasledovania nacistických kolaborantov a miestnych fašistov prebiehali represie proti všetkým politickým oponentom komunistov. Uvedené dianie však Moskva vytrvalo zahmlievala a dezinformácie šírili všetci predstavitelia Sovietskeho zväzu na čele s jeho vodcom. Ilustráciou tohto „orwellovského“ prístupu bolo vystúpenie J. V. Stalina, ktorý 24. mája 1946 na adresu krajín strednej a juhovýchodnej Európy vyhlásil: „vytvára sa v nich nový typ demokracie, ktorý ich približuje k socializmu bez nevyhnutnosti ustanovenia diktatúry proletariátu a sovietskeho systému “.
Ruský historik A. B. Zubov o tejto hybridnej taktike komunistickej Moskvy napísal: „na začiatku roku 1946 sa sovietske vojská rozmiestnené vo východnej Európe stále nachádzali v stave bojovej pohotovosti. Vo väčšine krajín obsadených Červenou armádou prebiehala aktívna príprava k parlamentným voľbám a Stalin v týchto dôležitých záležitostiach nenechával nič na náhodu. V rokoch 1945/1946 sa ešte snažil udržiavať „demokratickú fasádu“ v Poľsku a ďalších krajinách strednej a východnej Európy, ale závery Jaltskej konferencie neplnil. V oficiálnej rétorike sa tieto krajiny označovali za „štáty ľudovej demokracie“, aby sa zdôraznil rozdiel ich sociálno-politického zriadenia od sovietskeho modelu. Systém viacerých politických strán zastúpených v parlamente ešte fungoval a nedošlo ku kolektivizácii poľnohospodárstva, ale budovanie základov prosovietskych režimov už prebiehalo… Stalin sa v rokoch 1947 – 1948 zbavil tejto „pluralitnej“ kamufláže a urýchlil sovietizáciu východnej Európy“.
Politické kalkulácie J. V. Stalina približujú denníkové zápisky bulharského komunistu G. Dimitrova, ktoré svedčia o tom, že sovietsky diktátor ostával ideologicky zaslepeným fanatikom. Svojim najbližším spolupracovníkom ešte pred koncom II. svetovej vojny v januári 1945 povedal, že kríza kapitalizmu sa prejavila rozdelením kapitalistov na fašistickú a demokratickú frakciu. Táto frakcia sa spojila so Sovietskym zväzom, aby nedopustila Hitlerovu nadvládu, ktorá by mohla radikalizovať robotnícku triedu a viesť k zvrhnutiu kapitalizmu. J. V. Stalin zdôraznil, že komunisti teraz bojujú s jednou frakciou kapitalistov proti druhej frakcii, ale v budúcnosti budú bojovať aj proti demokratickej frakcii. Zatiaľ čo v roku 1945 sovietsky vodca odhadoval, že k novej vojne dôjde o 15 až 20 rokov, tak v roku 1946 svoj odhad skorigoval na 10 až 15 rokov.
Sovietsky agitačný plagát 1944/1945: „Červená armáda prináša oslobodenie od fašistického útlaku“
Sovietsky agitačný plagát 1944/1945: „Oslobodíme Európu z okov fašistického otroctva“
Sovietsky agitačný plagát 1944/1945: „Európa bude slobodná“
„Ľudová demokracia“ v Československu
Sovietizácia každej krajiny, do ktorej prenikla Červená armáda, mala svoje špecifiká a prebiehala iným tempom. Výnimkou nebolo ani Československo, ktorého exilový vláda v Londýne na čele s prezidentom E. Benešom v decembri 1943 podpísala so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. Od tohto kroku si sľubovala podporu Moskvy pri presadzovaní svojich politických cieľov a dôverovala jej garanciám o nezasahovaní do československých vnútorných záležitostí. Uvedená zmluva však predstavovala dvojsečnú zbraň, ktorej charakter veľmi presne vystihol námestník ľudového komisára zahraničných vecí ZSSR I. M. Majskyj. V januári 1944 v memorande adresovanom J. V. Stalinovi a najvyššiemu straníckemu vedeniu odporúčal: „Československo musí byť podľa možností čo najviac posilnené – teritoriálne, politicky aj ekonomicky. Predstavuje baštu nášho vplyvu v strednej a juhovýchodnej Európe“.
Vedenie československých komunistov, ktoré sa nachádzalo v exile v Moskve, v tom istom čase zintenzívnilo prípravy na uchopenie moci v materskej krajine. V súlade so sovietskou stratégiou počítalo s tým, že po vstupe Červenej armády do Československa nebude obnovené predvojnové demokratické zriadenie, ale vytvorí sa nový „ľudovodemokratický“ režim. Vodca československých komunistov K. Gottwald v internom dokumente z apríla 1944 rozpracoval smernice, ktoré postúpili z Oddelenia medzinárodných informácií Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany boľševikov. Svojich spolustraníkov inštruoval o taktike uchopenia moci: „na programe dňa nie je socialistická revolúcia a diktatúra proleteriátu, ale národne-oslobodzovacia demokratická revolúcia. Uskutoční ju blok robotníkov, roľníkov, maloburžoázie a inteligencie“.
Vodca československých komunistov počas svojho dlhoročného pôsobenia v moskovskom exile primárne komunikoval so svojim bezprostredným nadriadeným G. Dimitrovom, ktorý bol vedúcim Kominterny a následne Oddelenia medzinárodných informácií ÚV VKS(b). V januári 1945 bol K. Gottwald po prvýkrát predvolaný k sovietskemu najvyššiemu vedeniu. V Kremli ho prijal ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov a na dači pod Moskvou bol predstavený samotnému J. V. Stalinovi. Išlo o politicky kľúčové a zároveň veľmi citlivé rozhovory o obsahu ktorých je len minimum informácií. Počas pootvorenia ruských archívov v prvej polovici 90-tych rokoch sa žiadne záznamy do rúk historikov žiaľ nedostali. Predpokladá sa, že sovietsky vodca inštruoval K. Gottwalda ako postupovať pri rokovaniach s prezidentom E. Benešom a aké požiadavky presadzovať v súvislosti s vnútropolitickým usporiadaním Československa. Ruská historička V. V. Marina v tejto súvislosti vyslovila predpoklad, že „Stalin a Molotov si s najväčšou pravdepodobnosťou chceli vytvoriť osobný názor na vodcu československých komunistov a dať mu relevantné „rady“. Nie je známe, či išlo o „rady“ týkajúce sa politiky KSČ. Ale ak budeme vychádzať z logiky krokov sovietskeho vedenia v iných krajinách strednej a juhovýchodnej Európy oslobodzovaných Červenou armádou, tak môžeme odôvodnene predpokladať, že „rady“ sa dávali. K. Gotwald bol dostatočne skúseným politikom, aby pochopil želania kremeľských stratégov“.
V januári 1945 prišiel taktiež prvý vážny signál o tom, že Moskva nevníma československú exilovú vládu v Londýn ako plnoprávneho partnera. Predstaviteľ komunistov V. Nosek vtedy osobne tlmočil prezidentovi E. Benešovi štyri sovietske požiadavky. Prvou bol jeho presun z Londýna na územie Československa cez Moskvu, kde sa mal s československými komunistami dohodnúť na programe a zložení novej vlády. V nadväznosti na to exilová vláda v Londýne mala podať demisiu. Ďalšou požiadavkou bolo uznanie pripojenia Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny k Sovietskemu zväzu. Poslednou požiadavkou bolo okamžité uznanie sovietmi vytvoreného Lublinského výboru ako vlády Poľska a prerušenie vzťahov z poľskou exilovou vládou v Londýne.
Prezident E. Beneš napriek svojim pochybnostiam a varovaniam poradcov tieto jednostranné požiadavky prijal. Následne na čele delegácie pricestoval v marci 1945 do Moskvy, kde rokoval s najvyššími sovietskymi predstaviteľmi. J. V. Stalin ho osobne uisťoval o rešpektovaní dvojstrannej zmluvy z decembra 1943, ktorá formálne garantovala nezávislosť a zvrchovanosť Československa. V tejto súvislosti komunistický diktátor vyhlásil: „Sovietsky zväz nebude zasahovať do vnútorných záležitostí svojich spojencov. Viem, že aj medzi vami sú takí, ktorí majú o tom pochybnosti. Uisťujem vás, že nikdy nebudeme zasahovať do vnútorných záležitostí našich spojencov. Ide o leninské novoslovanstvo, ktorým sa riadime my boľševici-komunisti. Nemôže byť ani reči o žiadnej hegemónii Sovietskeho zväzu“. Politická realita však bola od tejto rétoriky diametrálne odlišná a K. Gottwald na moskovských rokovaniach s E. Benešom presadil všetky prioritné požiadavky sovietskych a československých komunistov. Týkalo sa to nielen zloženia novej československej vlády a personálneho obsadenia jednotlivých ministerských funkcií, ale aj princípov fungovania Národného frontu. Išlo o združenie vybraných politických strán, ktoré mohli v Československu voľne pôsobiť, zatiaľ čo všetky ostatné politické strany boli zakázané. Týkalo sa to nielen tých strán, ktoré v rokoch 1938/1939 aktívne prispeli k rozbitiu Československa, ale aj neskompromitovaných strán, ktoré v demokratických voľbách v 20-tych a 30-tych rokoch získavali vysokú voličskú podporu.
Národný front mal disponovať monopolom na politickú moc a jeho vedúcou organizačnou silou boli komunisti, ktorí vypracovali aj program. Ten bol prediskutovaný počas moskovských rokovaní a následne po presune prezidenta E. Beneša do Košíc bol 5. apríla 1945 oficiálne vyhlásený za program novej československej vlády. O rozložení síl v Národnom fronte aj vláde svedčí archivovaný záznam z rozhovoru sovietskeho veľvyslanca v Československu V. A. Zorina s K. Gotwaldom a jeho spolupracovníkom R. Slánskym. Sovietsky veľvyslanec v apríli 1945 hlásil z Košíc do Moskvy, že komunisti získali funkcie ministrov vnútra ako v československej vláde, tak aj v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady. V tejto súvislosti vodca československých komunistov zdôraznil, že minister vnútra V. Nosek pripravuje projekt reorganizácie celého systému vnútornej bezpečnosti štátu pri využití skúseností Sovietskeho zväzu…
Politickú realitu, ktorá sa skrývala za hlásením veľvyslanca V. A. Zorina, približujú memoáre E. Táborského, osobného tajomníka prezidenta E. Beneša: „sovietski agenti pomáhali miestnym komunistom zabezpečiť si vedúce postavenie vo väčšine národných výborov… Miestni komunisti ťažili z chaosu prvých dní po oslobodení a pod záštitou Červenej armády narýchlo zvolávali zhromaždenia miestnych občanov a nútili ich „zvoliť si“, zväčša aklamačne, kandidátnu listinu, na ktorej mali väčšinu komunisti a ich sympatizanti. Taktiež sa dohodli, že miesta policajného veliteľa a jeho prvého zástupcu budú obsadené osobami, na ktoré bolo spoľahnutie, že sa budú riadiť príkazmi komunistov. Týmto krokom sa darilo preto, lebo v čase konania takýchto zhromaždení už boli ľudia vystavení prehmatom a zločinom sovietskych vojakov a vedeli, že kto by sa postavil komunistom, tak by riskoval uväznenie alebo deportáciu (do Sovietskeho zväzu) pod vymyslenou zámienkou, že bol „pronacistickým“ alebo „protiľudovým“ živlom. Tým, že ovládli väčšinu národných výborov získali komunisti obrovský politický vplyv. Počas prvých mesiacov po oslobodení, kedy neexistovala skutočná ústredná vláda, boli národné výbory riadené komunistami nespornými pánmi, ktorí mohli ľubovoľne šikanovať svojich protivníkov a zbavovať majetku kohokoľvek kto bol obvinený z kolaborácie bez ohľadu na to či právom alebo neprávom a mohli väzniť ľudí na základe falošných a nepodložených obvinení“.
Vytvorenie autoritárskeho systému Národného frontu predstavovalo v podmienkach Československa rozhodujúci krok na ceste k etablovaniu režimu „ľudovej demokracie“. Na rozdiel od susedných krajín však proces sovietizácie prebiehal pomalšie, pretože Červená armáda sa z československého územia stiahla ešte pred koncom roku 1945 a prítomnosť sovietskych poradcov bola relatívne nízka. Moskva sa spoliehala, že československí komunisti budú schopní uchopiť moc vlastnými silami a bez priameho zaangažovania Sovietskeho zväzu na rozdiel od Poľska či Maďarska. V máji 1946 prebehli čiastočne slobodné parlamentné voľby, ktorých sa mohli zúčastniť len politické strany združené v Národnom fronte. Víťazom sa stali Komunistická strana Československa (KSČ) a Komunistická strana Slovenska (KSS), ktoré spolu získali 38% hlasov a predsedom vlády sa stal K. Gottwald. Ostatné politické strany však nabrali 61% hlasov a v spoločnej vláde Národného frontu, ku ktorej neexistovala žiadna opozícia, mali viac ministrov ako komunisti. Už v roku 1947 to začalo vyvolávať problémy a trenice, keďže ostatné strany sa snažili čeliť snahám komunistov o úplné ovládnutie štátnej správy, armády, polície a bezpečnostných zložiek.
Moskva riadila a kontrolovala proces sovietizácie vo všetkých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy a so znepokojením zaznamenala, že československí komunisti majú problémy s monopolizáciou moci v materskej krajine. Vedúci Oddelenia zahraničnej politiky ÚV VKS(b) P. V. Guľajev, ktorý v júni 1947 navštívil Prahu a stretol sa s predsedom vlády K. Gottwaldom, vo svojom hlásení tajomníkovi ÚV VKS(b) M. A. Suslovovi informoval, že československí komunisti slabo prenikli do orgánov štátneho aparátu. Kritizoval, že podľa sovietskych kritérií je v štruktúrach ministerstva vnútra málo komunistov a varoval, že ani pozícia komunistov vnútri armády sa v ostatnom čase dostatočne neposilnila. V závere svojho hlásenia zdôraznil, že KSČ sa ešte neprejavila ako strana založená na „marxisticko-leninských základoch“. V orwellovskej reči sovietskej nomenklatúry to znamenalo, že československí komunisti na rozdiel od poľských či maďarských súdruhov ešte neuchopili všetku moc v krajine a nezaviedli diktatúru s totálnou kontrolou štátu a spoločnosti. Sovietsky tlak vyvolal aktivizáciu komunistov, ktorá spôsobila vnútropolitickú krízu a vo februári 1948 viedla k politickému prevratu a monopolizácii moci KSČ a KSS.
Ľudový komisár zahraničných vecí V. M. Molotov podpisuje sovietsko-československú dohodu v decembri 1943 v Moskve. Vpravo československý prezident E. Beneš a sovietsky vodca J. V. Stalin
Prezident E. Beneš vystupuje na prijatí programu československej vlády Národného frontu 5. apríla 1945 v Košiciach. Slávnostná ceremónia pod symbolickým dohľadom portrétu sovietskeho vodcu J. V. Stalina
Vodca československých komunistov a premiér K. Gottwald s prezidentom E. Benešom v predvečer mocenského prevratu vo februári 1948
K. Gottwald na prehliadke príslušníkov bezpečnostných zložiek a polovojenských „ľudových milícií“ počas mocenského prevratu vo februári 1948
Manifestácia v „ľudovodemokratickom“ Československu po roku 1948 s portrétmi vodcu domácich komunistov K. Gottwalda a sovietskeho diktátora J. V. Stalina
Mýtus „oslobodenia“
Sovietizácia takých krajín ako Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko či východná okupačná zóna Nemecka prebehla rýchlo vďaka prítomnosti Červenej armády a sovietskych bezpečnostno-represívnych orgánov. V prípade Československa bola sovietizácia realizovaná silami domácich komunistov a prebiehala pomalšie. Naopak v Juhoslávii, kde rovnako ako v Československu nebola sovietska vojenská prítomnosť, sa proces sovietizácie vymkol spod kontroly Moskvy. Miestni komunisti na čele s J. Broz Titom presadili vlastnú cestu politického vývoja a Juhoslávia sa nestala sovietskym satelitom a krajinou s obmedzenou suverenitou.
Ostatné krajiny prešli pod dohľadom Moskvy k druhej fáze sovietizácie, v rámci ktorej sa režimy „ľudovej demokracie“ transformovali na plnohodnotné totalitné diktatúry stalinistického typu. Tento proces prebiehal na pozadí stupňujúcej sa Studenej vojny medzi Sovietskym zväzom a Západnými spojencami a Moskva už nemala potrebu nič kamuflovať a zahmlievať. Prvú fázu sovietizácie, ktorá začala ešte počas II. svetovej vojny paralelne s prienikom Červenej armády do strednej a juhovýchodnej Európy, výstižne charakterizoval kolektív autorov Ruskej akadémie vied vedený A. F. Noskovou: „roky 1944 – 1948 v Poľsku, Československu, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Juhoslávii a Albánsku boli krátkodobým a politicky variabilným obdobím tzv. ľudovej demokracie, počas ktorého prebiehal ostrý politický boj o charakter štátnej moci. Po tomto prechodnom období začala fáza inštalácie takých princípov fungovania spoločnosti, ktoré zodpovedali sovietskemu vzoru. V rokoch 1949 – 1953 došlo k intenzívnej stalinizácii celej východnej Európy“.
Sovietizácia celého regiónu prebiehala násilným spôsobom, aj keď medzi jednotlivými krajinami existovali výrazné rozdiely. Relatívne najmenej krvavý bol tento proces v Československu, kde sovietske bezpečnostno-represívne orgány pôsobili len do konca roku 1945. Regulovaný prístup k ruským archívom a snaha Moskvy naďalej zamlčiavať alebo zľahčovať sovietske zločiny však spôsobujú, že ani 75 rokov od konca II. svetovej vojny nemáme k dispozícii relevantné štatistické údaje. V prípade obyvateľov Československa nepoznáme presné počty odvlečených ani počty tých, ktorí zahynuli v sovietskych koncentračných táboroch GULAGu. Odhaduje sa, že obeťou SMERŠu a vojsk NKVD sa na Slovensku stalo okolo 20.000 ľudí, z ktorých približne polovica zahynula v Sovietskom zväze. Vďaka výskumu Ústavu pamäti národa v Bratislave sa doposiaľ podarilo identifikovať mená 7.422 odvlečených. (Do tejto kategórie nepatria vojnoví zajatci, ktorí pred rokom 1938 boli občanmi Československa a po jeho rozbití rukovali do nemeckej, maďarskej a slovenskej armády. Potom ako boli zajatí na východnom fronte, tak ich umiestnili do táborov Hlavnej správy NKVD pre zajatcov a internovaných – GUPVI).
Kľúčovú úlohu sovietskych bezpečnostno-represívnych orgánov pri sovietizácii krajín strednej a juhovýchodnej Európy vysvetľuje renomovaný ruský historik N. V. Petrov: „použitie metód z obdobia tzv. veľkého teroru 1937 – 1938 aj v krajinách sovietskej sféry vplyvu nebolo prejavom nostalgie a túžby J. V. Stalina po primitívnom násilí. Pre sovietskeho vodcu bol teror hlavným a nevyhnutným elementom realizácie politických zmien a prípravy k výstavbe socializmu. Represie boli predovšetkým zamerané proti „triednym nepriateľom“ a „nacionalistom“, ako aj proti všetkým, ktorí mali príbuzných alebo kontakty v zahraničí. V druhom rade boli zamerané proti pracovníkom štátneho aparátu a do vnútra samotných komunistických strán. Týmto spôsobom sa formovala sociálna homogenita spoločnosti, ktorá bola pre Stalina veľmi dôležitá a cenená ako fundament pre stabilné budovanie socializmu. Zároveň sa pomocou represií likvidovala potenciálna možnosť obnovenia predchádzajúceho spoločenského poriadku. Vraždy ľudí určitej triedy a určitého spôsobu myslenia a správania, ktorých podľa komunistickej teórie nebolo možné „prevychovať“, viedli k nezvratnosti celého procesu“.
Výskum procesov spojených so sovietizáciou strednej a juhovýchodnej Európy bol počas viac ako štyroch desaťročí existencie tamojších totalitných diktatúr zakázanou „tabu“ témou. Komunistické strany v jednotlivých krajinách túto politicko-historickú realitu zamaskovali mytológiou o sovietskom „oslobodení“ regiónu. Po skončení Studenej vojny a rozpade Sovietskeho zväzu sa táto problematika stala predmetom odbornej aj verejnej diskusie, ktorá pokračuje aj v súčasnosti. Jej súčasťou bolo aj nedávne vyhlásenie ministrov zahraničných vecí Slovenska, Českej republiky, Poľska, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Litvy, Lotyšska, Estónska a USA z mája 2020: „zatiaľ čo máj 1945 priniesol koniec II. svetovej vojny v Európe, slobodu celému kontinentu nepriniesol. Stredná a východná časť Európy ostala takmer päťdesiat rokov pod nadvládou komunistických režimov. Pobaltské štáty boli nezákonne okupované a anektované. Sovietsky zväz upevnil železné zovretie ďalších podrobených štátov pri použití obrovskej vojenskej sily, represií a ideologickej nadvlády. …Budúcnosť by mala byť založená na historických faktoch a spravodlivosti pre obete totalitných režimov. Sme pripravení viesť dialóg so všetkými, ktorí majú záujem o dodržiavanie týchto zásad. Avšak manipulácia s historickými udalosťami, ktoré viedli k II. svetovej vojne a v jej dôsledku k rozdeleniu Európy, je poľutovaniahodným pokusom o falšovanie minulosti“.
Najaktuálnejším príspevkom do verejnej diskusie o uvedenej téme je novelizácia zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorú Národná rada Slovenskej republiky schválila 4. novembra 2020. Svedčí to o pretrvávajúcom význame týchto udalostí, ktoré sú priamym dôsledkom II. svetovej vojny. Pred niekoľkými mesiacmi sme si pripomenuli 75. výročie jej ukončenia a dostatočný časový odstup by mal prispieť k objektívnejšiemu hodnoteniu minulosti. Víťazstvo antihitlerovskej koalície, porážka nacizmu a zastavenie holokaustu sú nespochybniteľne pozitívnymi historickým faktami. Nemali by sa však zatvárať oči nad faktom, že súčasťou tejto koalície bol Sovietsky zväz, ktorého stalinský režim doma aj za svojimi hranicami zavraždil približne 15 miliónov ľudí. Jeho podiel na spoločnom víťazstve bol rovnako dôležitý ako podiel Západných spojencov, čo by však nemalo slúžiť ako zámienka na popieranie alebo ospravedlňovanie zločinov komunizmu. Sovietsky zväz až do konca svojej existencie využíval účasť v antihitlerovskej koalícii na legitimizáciu svojho totalitného režimu ako aj sféry vplyvu v Európe. Išlo o politický naratív, ktorý sovietizáciu krajín nášho regiónu a ich premenu na satelity Moskvy účelovo prezentoval ako „oslobodenie“. S odstupom trištvrte storočia by sa tieto udalosti už nemali hodnotiť na základe týchto politických mýtov, ale s oporou na historické fakty.
Zdroje:
KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
SMETANA, V.: Ani vojna, ani mír – velmoci, Československo a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové a studené války, Lidové noviny, Praha 2016
TÁBORSKÝ, E.: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Mladá fronta, Praha 1993
ВОЛОБУЕВ, П. В. и колектив: Народная демократия: Миф или реальность – общественно-политические процессы в Восточной Европе в 1944 – 1948 годах, Наука, Москва 1993
ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов-на-Дону 2010
ЗУБОВ, А. Б.: История России ХХ век – Эпоха Сталинизма (1923-1953), Эксмо, Москва 2016
МАРЬИНА, В. В.: Советский Союз и чехо-словацкий вопрос во время Второй мировой войны. 1939–1945 гг., Индрик, Москва 2009 (книга 2)
НЕВЕЖИН, В. А.: Если завтра в поход – подготовка к войне и идеологическая пропаганда в 30-х и 40-х годах, Яуза – Эксмо, Москва 2007
НОСКОВА, А. Ф. и колектив: Москва и Восточная Европа – становление политических режимов советского типа 1949 – 1953, Росспэн, Москва 2002
ПЕТРОВ, Н. В.: Сталин и органы МГБ в советизации стран Центральной и Восточной Европы. 1945-1953 гг, University of Amsterdam, 2008
ЧУЕВ, Ф.И.: Сто сорок бесед с Молотовым, Терра, Москва 1991
